Kto postavil celý les hore nohami?

11. kapitola: Kto postavil celý les hore nohami?

     Dnes je v škôlke veľmi zaujímavý deň. Po povodni, ktorá sa s búrkou prehnala cez náš les je škôlka opäť rozhádzaná, a tak upratujeme. Pani učiteľka nám kázala dať konáriky a vetvičky na jednu hromadu a lístie upraceme na druhú. Do toho však prišiel do škôlky detektív lišiak s policajtom medvedíkom čistotným. Pýtali sa, či sme v poriadku, čo je od nich veľmi milé. Zarozprávali sa však o tom, kto to mohol spôsobiť až kým neprišiel pán Bobor a neuviedol všetko na pravú mieru. Lišiak si všimol, že syn pána Bobra, malý bobor je poranený. Začal sa ho teda vypytovať:
     „Ako sa ti to stalo?“ začína svoje vyšetrovanie lišiak a prizrie sa bližšie na jeho líce.
     „Zakopol som,“ povie so sklopeným zrakom malý bobor.
     „Zakopol?“ zopakuje po ňom lišiak.
     „Áno, bežal som cez les, zakopol som a kusol som si zvnútra do líca,“ pokračuje bobor. „Preto mi to opuchlo.“
     „A kedy sa ti to stalo?“ pokračuje lišiak.
     „Pred pár dňami, už ani neviem,“ odpovie neurčito malý bobor. Lišiak sa tuho zamýšľa nad všetkými informáciami, ktoré má.
     „Och, poviem vám, ako to bolo,“ zjaví sa pri nich znenazdania zajačik. „Urobil som to ja.“ Celá škôlka hneď stíchne a všetci pozorne počúvame. Chceme vedieť, ako sa tie záhadnosti stali. „Veľmi sa mi páčila veveričiakova hračka – to duté steblo, cez ktoré sa vždy pozerá a vidí všelijaké vzdialené veci akoby boli úplne blízko. A chcel som si ju požičať. Tak som sa v noci vykradol z domu, aby ma nikto nevidel. Lenže tu bola úplná tma a ja som nevedel, kam si ju veveričiak skryl. Musel som všetko prehrabať. Vyštveral som sa aj do hniezd, čo nebolo vôbec jednoduché. Nakoniec som ju našiel v jednom hniezde, kde ju veveričiak zabudol.“ Dopovie previnilo.
     „A čo sa dialo potom?“ povzbudzuje ho lišiak.
     „Keď som zistil, akú spúšť som narobil, spanikáril som a rýchlo som bežal preč,“ pokračuje zajačik. „Ešte pri odchode som zakopol a vchod do našej nory sa celkom zosypal.“
     „Ach, zajačik,“ vzdychne pani učiteľka sova.
     „Lenže to nie je všetko,“ pokračuje zajačik. „Uvedomil som si, že to bola chyba a že veveričiak bude svoju hračku hľadať. Tak som ju chcel potajomky vrátiť. Opäť som sa v noci vykradol a v tej tme som spadol do jazierka. Mrzí ma to, nebolo to naschvál.“
     „Rozumiem,“ povie lišiak. „A vieš niečo aj o zhodenom včeľom úle?“
     „Áno,“ prizná zajačik, „to bol môj ďalší pokus o vrátenie hračky. Chcel som sa oblúkom vyhnúť jazierku, tak som šiel inou cestou.“
     „Je dobré, že si sa priznal,“ pochváli ho pani učiteľka sova. „Vždy je lepšie sa priznať a každá situácia sa dá nejako vyriešiť.“
     „Pani učiteľka,“ vstúpi do rozhovoru lišiak, „keďže je to ešte dieťa, nechám už riešenie na Vás.“
     „Dostanem trest?“ opýta sa zajačik.
     „Najskôr sa ospravedlníš žabke, včelám a veveričiakovi. Nám si už povedal, že ťa to mrzí a ospravedlnenie prijímame. V škôlke bude treba ešte upratať aj po povodni, takže nám s tým pomôžeš.“
     „Dobre,“ prikývne zajačik.
     „A oznámim to tvojej mame,“ pripomenie pani učiteľka.
     „Och,“ vzdychne si zajačik, „určite dostanem domáce väzenie.“
     „Nuž, na to si mal myslieť skôr,“ poznamená sova.
Zajačik pribehne k veveričiakovi a vytiahne jeho hračku.
     „Prepáč, veveričiak,“ ospravedlní sa. „Nemal som ti ju vziať.“
     „Ďakujem,“ odpovie veveričiak. „Mal si si ju prosto vypýtať. Určite by som ti ju požičal, veď sme kamoši.“
     „Ďakujem,“ poteší sa zajačik, „budem si to pamätať.“

Tajný život v lese