Kto spôsobil povodeň?

10. kapitola: Kto spôsobil povodeň?

     „No nehovorím?“ prehovorí pani učiteľka sova. „Akurát Vás spomíname, pán Bobor.“
     „Mňa?“ opýta sa bobor. „Prečo?“
     „Nie je toto vari Vaša práca?“ opýta sa uštipačne. Včera v noci sa cez našu škôlku a aj okolitý les prehnal vietor, dážď a následne sa vyliala inokedy veľmi pokojná riečka. Bobor so svojou rodinou býva pri rieke a v minulosti sa už stalo, že vďaka jeho hrádzi sa rieka vyliala. Ja s kamošmi, ostatnými mláďatkami v škôlke, trošku upratujeme po búrke. Úkosom však sledujeme rozhovor učiteľky, detektíva, policajta a bobra.
     „Akože moja práca?“ stále nerozumie bobor.
     „Pani učiteľka si myslí, že tú povodeň ste spôsobili Vy tým, že na rieke staviate hrádze,“ vysvetlí lišiak.
     „To určite nie,“ odpovie bobor. „Voda mi vytopila dom, sám by som to takto neurobil.“
     „Prečo ste vlastne prišli sem?“ opýta sa policajt medvedík čistotný.
     „Chcel som sa opýtať, či sa tu nenájde nejaké prebytočné drevo a či by som si ho mohol vziať. Našu hrádzu odniesla voda a drevá odplavila po celom lese,“ vysvetlí bobor.
     „Aha,“ spamätala sa pani učiteľka, „samozrejme, nech sa páči. Môžete si vziať, všetko drevo, čo nájdete.“
     „Ďakujem,“ povie bobor a odchádza ku kope konárov. Ostatní sa presunú za ním.
     „Čo si myslíte,“ osloví ho opäť lišiak, „prečo sa to mohlo stať? Nevšimli ste si niečo podozrivé pri rieke?“
     „Nič zvláštne som si nevšimol,“ odpovie bobor. „Viem však, že ľudia v lese rúbu priveľa stromov. A stromy s ich koreňmi sú dôležité na zachytávanie vody. Ak je u nás málo stromov, nič vodu nezadrží v lese, a tá sa potom valí riekou a všetko berie so sebou.“
     „To je pravda,“ prisvedčí lišiak, „aj ja som už o tom počul.“
     „Okrem toho,“ pokračuje bobor, „ľudia niekedy nechávajú v lese rôzne veci, ktoré už nepotrebujú. Dokonca tu vyhadzujú aj odpadky. Smeti voda tiež spláchla so sebou, a ten nápor už moja hrádza nevydržala.“
     „A prečo vôbec tú hrádzu tak potrebujete?“ opýta sa medvedík čistotný.
     „Môj dom je postavený ako komora v brehu rieky,“ vysvetľuje bobor. „Vchod aj východ má byť pod vodou, aby tam nemohlo vojsť žiadne iné zviera a aby bola moja rodina v bezpečí. My vieme zadržať dych aj na dvadsať minút, preto sa tam v pohode dostaneme. Keď však nie je dosť vody v rieke, musím postaviť hrádzu.“ Všetci ho pozorne počúvajú a snažia sa zapamätať si to.
     „Prepáčte, pán Bobor,“ prehovorí pani učiteľka sova. „Je mi ľúto, že som tvrdila, že Vy ste vytopili les.“
     „To je v poriadku,“ pookreje bobor. „Pomýlili ste sa, ospravedlnenie prijímam.“
Do škôlky pribehne bobrova manželka aj so synom.
     „Tu si,“ osloví bobra pani Bobrová, „keď si sa dlho nevracal, začínala som sa báť.“
     „Zdržali ma tu v škôlke,“ odpovie bobor.
     „Prepáčte,“ vstúpi do debaty lišiak, „čo sa stalo vášmu synovi?“ Všetci na neho pozrú. Aj ja sa snažím natiahnuť krk, aby som lepšie videl na bobrie mláďa. Jedno, už aj tak dosť veľké, líce má ešte väčšie ako obyčajne, opuchnuté.
     „Neviem,“ prizná pani Bobrová, „hovorí, že sa niekde udrel.“ Vyzerá to však tak, akoby ho poštípala včela.
     „Hmm, zaujímavé,“ zamyslene povie lišiak. „Budem to musieť ešte preveriť.“

Tajný život v lese