preco je RiK modry

8. kapitola: Každé zvieratko je iné, ale všetci sú kamaráti

     „Au, ježko, pichol si ma… opäť,“ ohradím sa. „Prečo to vždy robíš?“
     „Ja? Prepáč, nerobím to náročky…“ povie ježko a je na ňom vidieť, že to myslí úprimne. „Naozaj som nechcel.“ S ježkom sa hrávame v škôlke každý deň. A tiež s krtkom, veveričiakom, aj zajačikom a ďalšími mláďatkami. Od ježka to však vždy niekto schytá.
     „Na čo máš vôbec tie pichliače? Nemôžeš si ich nechať niekedy doma?“ smejem sa na vlastnom nápade.
     „Nie, nemôžem,“ smeje sa aj ježko, „sú predsa súčasťou môjho tela. Ty si nechaj doma krídla.“
     „Vážne, ježko,“ pridá sa veveričiak, „na čo ti sú?“
     „Mama hovorí, že máme pichliače na to, aby sme sa chránili pred nepriateľmi,“ vysvetlí ježko.
     „… ale RiK predsa nie je tvoj nepriateľ,“ pripomenie mu krtko.
     „Ja viem,“ povie ježko, „ veď to ani nebolo naschvál.“ Bráni sa.
     „A prečo máš ty, krtko, také veľké ruky?“ zaujíma ježka.
     „Môj ocko hovorí, že máme také veľké ruky, aby sme mohli dobre hrabať chodby v zemi,“ vysvetľuje krtko.
     „A čo tvoje oči?“ opýta sa veveričiak. „Prečo ich máš také maličké?“
     „Nepotrebujem ich. Pod zemou je predsa tma a orientujeme sa viac sluchom a čuchom,“ objasní krtko. „A ty veveričiak? Prečo máš také ostré zuby?“
     „Predsa aby som mohol hrýzť oriešky, to je jasné,“ povie akoby to bolo každému jasné.
     „A chvostom zametáš po sebe stopy?“ smejem sa.
     „Vďaka tomuto výnimočnému huňatému chvostu tak obratne skáčem z konára na konár,“ prednesie hrdo veveričiak. „Je to moje kormidlo.“
     „Podľa mňa neuhádnete, prečo mám ja také veľké uši,“ zapojí sa do debaty zajačik. Všetci premýšľame, na čo môžu byť vlastne také veľké uši užitočné.
     „…aby si dobre počul?“ opýtam sa hneď to najsamozrejmejšie, čo mi napadne.
     „Asi aj to,“ prizná zajko, „ale ešte je to aj niečo iné.“
     „… aj ty s nimi kormidluješ?“ zamyslí sa veveričiak, ale zajačik pokrúti hlavou.
     „Podľa nich ťa mama hneď nájde vo vysokej tráve,“ tipuje ježko.
     „Ale nie,“ smeje sa zajačik. „Moje uši ma ochladzujú.“ Všetci na neho vyvalíme oči. Toto sme naozaj nečakali.
     „Ako ťa ochladzujú?“ nerozumiem tomu. „Tak rýchlo nimi hýbeš, že sa ovievaš?“
     „Nie,“ pobavene krúti hlavou zajačik. „Na ušiach mám tenkú kožu a pod ňou veľa žiliek. Cez ne mi prúdi krv, ktorá sa tam ochladí a vracia sa späť do tela.“
     „Wau, to som teda nečakal,“ priznám sa. „Je to veľmi zaujímavé.“
     „A teraz mňa zaujíma,“ obráti sa mňa ježko, „prečo je havran RiK modrý.“
     „To je výborná otázka,“ ocení krtko a s nádejou sa na mňa všetci pozrú.
     „Čo ja viem?“ premýšľam nahlas. „Nikdy sa mi to nezdalo nejaké zvláštne. Žijem tak celý život.“
     „Veď aj my takto žijeme celý život,“ zasmeje sa zajačik.
     „Musím sa opýtať mojej mamy,“ zaumienim si. Hneď, ako ma mama vyzdvihne zo škôlky sa jej na to po ceste domov pýtam.
     „Vieš, farba nás, havranov,“ vysvetľuje mi mama, „je vlastne čierna. Naše pierka sa však na slnku lesknú akoby boli modré. Niekomu viac a niekomu menej.“
     „Už tomu rozumiem!“ radostne vykríknem.
     „A máme aj veľký zobák, aby sme dokázali rozbiť škrupinu orechov, ktoré jeme,“ žmurkne na mňa mama.
     „Som rád, že je každý z nás iný,“ poviem mame. „A teším sa na zajtra. V škôlke to musím povedať všetkým kamarátom!“

V ďalšej časti bude opäť rozruch v lesnej škôlke. Čo ho spôsobí: objaví sa tam človek alebo príde povodeň?

Mám menej ako 18 rokov a chcem hlasovať

Mám 18 a viac rokov a chcem hlasovať

Tajný život v lese