kto je kralovnou lesa

7. kapitola: Kto je kráľovnou lesa?

     Sedíme v škôlke oproti novému známemu – pieskomilovi a s pani učiteľkou sa ho vypytujeme na život s ľuďmi. Všetky zvieratká to veľmi zaujíma, pretože s ľuďmi nežijeme a ani ich veľmi nepoznáme. Občas síce prídu do lesa, ale my sa im radšej vyhýbame. Náš rozhovor však preruší zvláštny zvuk. Je to akýsi šum, ktorý dolieha už z diaľky, ale postupne sa približuje.
     „Čo to je?“ otočíme sa všetci za zvukom. Pani učiteľka zbystrí pozornosť a sleduje, čo to k nám ide. Postupne sa vo vzduchu objaví tmavý fľak, ktorý sa pohybuje spolu so zvukom. Fľak sa trochu zväčšuje a mení tvar až priletí celkom k nám.
     „Dobrý deň,“ prehovorí výrazný hlas. Ako fľak prišiel bližšie, vidíme hneď vpredu veľkú včelu a za ňou obrovské množstvo menších.
     „Dobrý deň, pani Včela,“ pozdraví ju pani učiteľka sova, „čo vás k nám privádza?“
     „Už od rána lietame po celom lese,“ vzdychne si najväčšia včela. „Mohli by sme si tu u vás na chvíľu oddýchnuť?“
     „Samozrejme,“ odpovie pani učiteľka, stále zmätená nečakanou návštevou. Všetky včely klesnú k zemi a takmer naraz ako jedna si posadajú.
     „Prečo od rána lietate po lese?“ nechápe pani učiteľka. Včely nikdy takto v roji nelietajú. A ešte aj celý deň…
     „Niekto nám nad ránom zhodil úľ,“ posťažuje sa veľká včela. Asi je to ich hovorkyňa, pomyslím si.
     „Zhodil úľ?“ vytreští oči učiteľka sova.
     „Áno,“ pokračuje včela, „bola ešte tma, a tak sme nevideli, kto to bol. Zrazu sa iba zatriasol celý úľ a plásty popadali na zem. Môžeme stavať znovu.“ Dokončí a vzdychne si. „Preto hľadáme nové miesto, ktoré by bolo pokojné a mohli by sme sa tam usadiť.“
     „A to musíte chodiť všetky spolu?“ opýta sa veveričiak. „Keby ste sa rozleteli po celom lese, našli by ste vhodné miesto skôr…“ Premýšľa nahlas.
     „Možno,“ prizná včela. „My sme však jedna rodina a celý život fungujeme takto spolu. Všetky ako jedna.“
     „Prečo ste taká veľká?“ opýtam sa celkom bez rozmýšľania. Dúfam, že to nebolo príliš nezdvorilé, ale som veľmi zvedavý.
     „Ja som včelia matka, kráľovná,“ vysvetlí najväčšia včela. „Ostatné včielky sú robotnice.“
     „Včelie robotnice zbierajú peľ a nektár z kvetov na lúkach neďaleko lesa,“ vloží sa do výkladu pani učiteľka sova. Určite je rada, že nám môže niečo nové opäť vysvetliť.
     „A čo robíte s tým peľom?“ vyzvedá myška.
     „Z peľu vyrábame sladký med,“ vysvetľuje včelia kráľovná. „Med si chystáme na zimu, aby sme mali čo jesť.“
     „Aj my si robíme zásoby na zimu,“ ozve sa veveričiak.
     „Stáva sa nám však aj to,“ doplní včelia matka, „že nám ľudia med vezmú a kŕmia nás cukrovou vodou.“
     „Prečo to robia?“ čuduje sa zajačik.
     „Med je veľmi zdravý a chutný. A niekedy ho potrebujú viac. Inokedy sa však s nimi o med rady podelíme,“ dokončí včela.
     „A popri zbere peľu a nektáru, opeľujú včely kvety. Vďaka tomu sa vytvoria plody – a tak máme ovocie, zeleninu a všetky rastliny na svete,“ vysvetlí pani učiteľka sova. „Včely sú veľmi dôležité pre celú planétu.“
     „A koľko vás žije v úli?“ zaujíma slimáka.
     „V úli žije vždy jedna matka – kráľovná – a desaťtisíce robotníc,“ počíta včela. „A v niektorých obdobiach s nami žijú aj stovky trúdov – samčekov včiel. Žiadna včela neprežije dlho, keď je sama. Potrebujeme sa navzájom.“
     „Wau,“ pošepne mi veveričiak, „nechcel by som sa tlačiť v jednom domčeku s tisíckami súrodencov.“ Zasmejeme sa tej predstave. Veď to by musel byť veveričkami obsypaný celučičký strom.
     „Pani Sova,“ obráti sa na ňu včelia kráľovná, „neviete o vhodnom mieste, kde by sme si mohli postaviť nové hniezdo z plástov?“
     „Hmm…“ premýšľa učiteľka sova.
     „… a čo ten široký suchý strom na okraji lesa?“ napadne mi.
     „To je pravda, RiK,“ prisvedčí sova, „v tej dutine sa vám bude výborne bývať a nikto vás nebude rušiť.“

Chcete vedieť, prečo je havran RiK modrý alebo ako si zajačik stavia noru?

Mám menej ako 18 rokov a chcem hlasovať

Mám 18 a viac rokov a chcem hlasovať

Tajný život v lese