Pieskomil v lese

6. kapitola: Neznáme zvieratko z mesta

     Veľmi dobre viem, že sa nemáme rozprávať s nikým cudzím. To je veľmi dôležité pravidlo. Mama aj pani učiteľka sova nám to často opakujú. Teraz však stojíme: ja – havran RiK, veveričiak, ježko, sýkorka a krtko oproti neznámemu zvieratku. Prihovorilo sa nám a naša zvedavosť je príliš veľká na to, aby sme sa mu obrátili chrbtom. A navyše, stále sme v našej škôlke. Takže je to naše územie, nech odíde ono. Stojíme všetci ako prikovaní okolo pera. Teda, teraz už aspoň vieme, že je to pero. A vieme to tiež iba vďaka tomu neznámemu zvieratku.
     „Prepáč, ale vieš, my sa nemôžeme rozprávať s cudzími,“ poviem ospravedlňujúco.
     „Vy mi prepáčte. Mal som sa predstaviť – som pieskomil. A vlastne som sa mal najskôr ohlásiť vašej pani učiteľke.“ Prejde teda okolo nás až za učiteľkou sovou. Pani učiteľka sa s ním chvíľu rozpráva a potom zavolá všetky deti k sebe.
     „Deti, máme návštevu a chcem vám ju predstaviť,“ oznámi nám. „Toto je pán Pieskomil.“ Veľmi nás to zaujalo. Ešte sme nevideli v lese také zvieratko. Posadáme si a so záujmom počúvame.
     „Kto ste?“ opýta sa ešte raz myška.
     „Pieskomil,“ odpovie znovu zvieratko. „som hlodavec tak, ako ty. Ja však nežijem v lese alebo na poli.“
     „A kde teda?“ položí zvedavú otázku zajačik.
     „Žil som v meste. S ľuďmi,“ doplní pieskomil. V triede nastal tichučký šum. Niektoré zvieratká pošepkali čosi svojmu susedovi, iné pozerali s otvorenými ústami.
     „Akože... s ľuďmi...?“ opýta sa ďateľ.
     „V meste ľudia chovajú zvieratká vo svojich domovoch. Mal som tam svoju klietku, domček, preliezačky…“ spomína si pieskomil a trochu zosmutnie.
     „A prečo si teraz tu?“ odvážim sa položiť mu otázku.
     „Ľudia ma už nechceli, tak ma… ako to povedali?“ premýšľa nahlas pieskomil, „vypustili do voľnej prírody. Vraj si poradím. Lenže ja túto prírodu nepoznám, nikdy som takto nežil. Stratil som sa a ani potravu si neviem sám nájsť.“
     „A prečo ťa už nechceli? Urobil si niečo zlé?“ opýta sa krtko.
     „Hmm… ide o to…“ vychádza pieskomil s pravdou von, „že som niekoho pokúsal.“ Teraz zostali zvieracie mláďatká veľmi prekvapené. Niektoré o kúsok ustúpili.
     „Neurobil som to schválne,“ pokračuje rýchlo pieskomil. „Zľakol som sa, bol to reflex. My, pieskomily sme veľmi plaché zvieratká. Niekto z ľudí ma chcel chytiť na ruky a mňa to prekvapilo. Aj zvieratká si musia na ľudí najskôr zvyknúť a ľudia by nám na to mali dať čas. Vlastne sa nič vážne nestalo, ani to nemohlo veľmi bolieť. Ľudia sa však tiež zľakli, a tak ma radšej „vypustili“.“ Dokončí rozprávanie pieskomil.
     „A čo budeš teraz robiť?“ zaujíma sýkorku.
     „Neviem,“ prizná sa, „keď som vás uvidel, potešil som sa, že konečne vidím zvieratká.“
     „Môžeš tu u nás zostať,“ ponúkne mu pani učiteľka sova. „Je to síce škôlka, ale v noci sa tu pohodlne vyspíš.“
     „Ďakujem veľmi pekne!“ poteší sa pieskomil. „Som veľmi rád, že som vás stretol. Neznášam, keď som sám.“
Veveričiak odbehne a hneď sa vráti s niekoľkými orieškami: „Páči sa, tieto by ti mohli chutiť. A keď chceš, môžeš spať u mňa na strome.“
     „Och, aký som hladný, ďakujem,“ povie už s plnými ústami. Tým spaním na strome si však už nie je taký istý. „Vieš, na strom by som sa asi nevyštveral. Nemám veľmi rád výšky.“
     „Môžeš teda spať v zajačej nore,“ navrhnem mu.
     „To je výborný nápad, RiK,“ pochváli ma pani učiteľka.
Sme radi, že máme nového kamaráta, s ktorým sa môžeme hrať. Zrazu však počujeme z lesa akýsi šum, šuchot… alebo je to bzukot?

V siedmej kapitole o tajnom živote v lese si budú včely hľadať nový domov. Nájdu ho medzi skalami alebo na strome?

Mám menej ako 18 rokov a chcem hlasovať

Mám 18 a viac rokov a chcem hlasovať

Tajný život v lese