Ludia robia cudne veci

5. kapitola: Ľudia robia čudné veci

     Opäť je tu ďalší deň! V škôlke všetci rozprávajú iba o návšteve pána detektíva. Už ma to ani veľmi nebaví. Radšej sa chcem hrať. Dúfam, že sa čoskoro zistí, kto v škôlke šarapatil.
     „RiK! Riiik!“ kričí na mňa veveričiak. „Aha, čo som našiel dnes ráno po ceste do škôlky.“ A ukazuje mi nejakú podlhovastú vec. Je to sivé, úzke a dlhé asi ako veveričiakov chvost. Na boku sú nejaké písmenká: P, E, R, O. Hm, ktovie, čo to môže byť…
     „Čo to máš?“ pýtam sa veveričiaka. Konečne niečo zaujímavé.
     „Neviem,“ priznáva. „Našiel som to neďaleko nášho domu. Mama mi hovorila, aby som nezbieral všetko, čo nájdem na zemi, ale mne sa to veľmi páčilo. A nevyzerá to vôbec špinavo.“
     „Na čo to asi je?“ premýšľam nahlas.
     „Netuším,“ povie veveričiak, „ale myslím si, že je to určite zaujímavé. A možno to bude aj dôležité.“
     „Čo je dôležité?“ priletí za nami sýkorka.
     „Toto,“ ukazuje hrdo na sivú podlhovastú vec veveričiak.
     „Veveričiak to našiel po ceste do škôlky,“ vysvetľujem sýkorke. „Nevyzerá to, že je to z nášho lesa.“
     „Ja viem, čo to je,“ vyhlási sýkorka. „Ľudia niekedy stavajú vtákom v lese búdky. A toto je podľa mňa bidielko k takej búdke. Aha,“ dokončí svoju prednášku sýkorka a skacká po tej šedej veci, aby ukázala, ako sa na tom udrží.
     „Myslíš?“ pýta sa pochybovačne veveričiak. Dúfal, že to bude mať vzrušujúcejšie poslanie. „Hej, krtko!“ osloví okoloidúceho kamaráta. „Čo myslíš, na čo toto je?“ Krtko si tú sivú vec poriadne premeriava zrakom.
     „Hmm…“ zamyslí sa. „Videl som už takéto paličky u ľudí.“ Pozorne krtka počúvame. Keď to už niekedy videl, mohol by vedieť, na čo to je.
     „A kde si ich videl?“ opýtam sa, aby som ho povzbudil.
     „V záhradách,“ odpovie mi. „Ľudia niekedy robia čudné veci – sadia takéto paličky k rastlinám.“
     „Na čo je to dobré?“ nerozumiem tomu. Prečo ľudia sadia paličky?!
     „Sadia ich k rastlinám, aby tie rastliny rástli rovno. Tie paličky ich podopierajú,“ dokončí krtko.
     „To je hlúposť,“ povie ježko. „Toto je veľmi krátke, také paličky sú oveľa dlhšie.“
     „A čo si myslíš, že to teda je?“ opýta sa krtko trochu dotknuto.
     „Neviem,“ prizná ježko. „Ukáž,“ obzerá si tú vec a obracia ju z každej strany.
     „Aha,“ všimne si niečo veveričiak, „veď je to duté. Možno sa cez to ľudia pozerajú ako ja cez svoje duté steblo a vidia všetko bližšie.“ A pozerá sa do dierky. „Nič tu však nevidím.“ Dokončí sklamane.
     „A robí to niečo?“ zisťujem. Všetci nad tým stojíme a dumáme. Veveričiak zrazu niečo urobí na jednom konci a na druhom z toho vylezie ešte tenšia trubička. Urobí to znovu a trubička zmizne.
     „To je zábava!“ teší sa zo svojho nálezu veveričiak.
     „Zábavné je, ako sa dokážete piati hrať s jedným obyčajným perom,“ povie akýsi hlas za nami, až všetci od prekvapenia nadskočíme.
     „S čím?“ opýtam sa neznámeho. „Ty vieš, čo to je?“
     „Je to pero. Ľudia ho používajú na písanie. Tá tenká trubička je tuha. Keď ňou prejdete po papieri, zostane tam po nej stopa. Ľudia si tak píšu rôzne poznámky, nákupné zoznamy, odkazy a podobne.“
     „Kto si ty?“ opýta sa so záujmom veveričiak. „A ako to, že toho toľko vieš o ľuďoch?“

V piatej časti sa v lese zjavilo neznáme zvieratko. Prišiel do lesa pieskomil, alebo had?

Mám menej ako 18 rokov a chcem hlasovať

Mám 18 a viac rokov a chcem hlasovať

Tajný život v lese