Vyšetrovanie sa začína

4. kapitola: Vyšetrovanie sa začína

     „Vôbec nič nevidím,“ posťažuje sa zajačik. Je taký drobný, že keď sa postavíme pred neho, má smolu. S veveričiakom, ježkom, zajačikom a sýkorkou sa tlačíme v škôlke pri strome a snažíme sa zistiť, o čom sa rozpráva naša pani učiteľka sova s pánom detektívom lišiakom. Už sa spolu bavia celú večnosť a my sme nesmierne zvedaví, čo také môžu riešiť.
     „...som rada, že ste prišli, ... už je predsa tretí deň...“
     „prepáčte... veľa práce...“ počujeme iba malé útržky ich rozhovoru. Keby sme sa tak mohli dostať bližšie…
     „Sýkorka,“ niečo mi napadlo, „čo keby si vyletela hore do koruny stromu a načúvala?“
     „Ja?“ zapiští sýkorka. „Prečo ja?“
     „Si maličká, vieš lietať…“ vymenúvam argumenty.
     „Och, ja neviem, nie je správne načúvať.“
     „Už to predsa aj tak robíme,“ pripomenie jej ježko. Sýkorka je vždy taká ustráchaná. Je za každú srandu, ale samozrejme chce robiť veci správne.
     „Idem ja,“ ponúkne sa odvážne veveričiak. Pre neho nie je nič problém. A po stromoch sa pohybuje veľmi obratne. Vyskočí na kmeň a v tichosti sa prešmykne na konáre najbližšie k pani učiteľke a detektívovi. My ostatní zatiaľ čakáme dole a pozorujeme celé dianie. Veveričiak je na strome, pani učiteľka a detektív sa zanietene rozprávajú. Po chvíľke sa však veveričiak začne posúvať na vetvičke ešte ďalej. Asi dobre nepočuje. Veľmi, veľmi pomaličky a potichučky sa zakráda stále bližšie. V jednom momente to však tenký konárik pod jeho nohami nevydrží a spolu s hlučným praskaním letí veveričiak dole zo stromu. Zachytí sa ešte o niektoré tenšie vetvičky a padne do mäkkého machu. Hneď za ním letí šiška a spadne priamo na veveričiakovu hlavu. To už si, samozrejme, pani učiteľka všimne a rozbehne sa k nemu.
     „Som v poriadku!“ vyskočí zo zeme trošku otrasený veveričiak.
     „To máš teda šťastie,“ odľahne pani učiteľke sove. „Vieš, že sa nepatrí počúvať cudzie rozhovory.“
     „Áno,“ priznáva previnilo veveričiak. Na nás sa však potajomky usmeje.
     „Poďte všetci sem,“ zvolá deti v škôlke pani učiteľka. „Pán detektív prišiel, aby zistil, kto nám zničil škôlku.“ Všetci si posadáme a čakáme.
     „Ahojte deti,“ pozdraví nás detektív lišiak, „opýtam sa vás niekoľko otázok.“
     „A prečo?“ zdvihne ruku a hneď aj vykríkne malá myška.
     „Potrebujeme vedieť všetko, čo si z toho dňa pamätáte.“
     „A prečo?“ opýta sa slimák.
     „Aby sme zistili, kto škôlku poškodil, je dôležité vedieť každý detail,“ vysvetľuje trpezlivo detektív.
     „A prečo?“ položí otázku ešte aj zajačik.
     „Nie je správne ničiť veci. Treba zistiť, prečo to niekto urobil. Ak to bolo naschvál, budeme ho musieť potrestať. A teraz mi povedzte, na čo si v ten deň spomínate.“
     „Ja som prišiel posledný,“ prihlási sa krtko.
     „Dobre, ďakujem,“ odpovie lišiak. „Pani učiteľka povedala, že prišla ako prvá.“
     „Ja som prišiel hneď po pani učiteľke,“ povie ďateľ. „Všetko bolo rozhádzané.“
     „Aj naše hračky,“ vykríkne myška.
     „Mne sa stratila hračka!“ využije situáciu veveričiak. „Mal som tu také steblo, cez ktoré som sa pozeral a videl som veci lepšie, bližšie.“
     „Áno?“ zaujme to detektíva.
     „Viete,“ vstúpi do toho pani učiteľka, „deti si tie hračky častokrát odložia, ani sami nevedia kam. A hračky sme umývali aj v jazierku, možno sa stratila tam.“
     „Chápem,“ odpovie detektív.
     „A žabke niekto zakalil rybník!“ vyhŕkne zo mňa, keď si na to spomeniem.
     „To je pravda,“ prisvedčí učiteľka sova, „určite sa jej na to popýtajte.“
Detektív ešte chvíľu premýšľa a potom povie: „Ďakujem veľmi pekne. Pomôžu mi všetky informácie. Musím si to teraz všetko poriadne premyslieť a určite sa ešte uvidíme.“

Tajný život v lese